Podivín

Categories Moje príhody

Poznáte ten pocit keď sa z niečoho na jednej strane celkom tešíte ale na tej druhej, Vám to zasa uberie polku života??..:-)

 

Prišiel som tak pre zákazníka, už na prvý pohľad pôsobil dosť nerozhodne, strnulo, pateticky, nervózne a neviem ako ešte. Nastúpil, samozrejme že aj pozdraviť a dokonca aj odzdraviť zabudol. Len precedil cez zuby kam chce ísť. (celkom dobrá trasa, tak som sa tešil) Celý čas si niečo šomral popod nos a naozaj mu nebolo nič rozumieť, najskôr som si myslel že telefonuje cez handsfree ale zrazu začal stupňovať hlas svojho šomrania a znova stišoval, tak som vedel že toto určite netelefonuje. Ľudia sú rôzni, tak som si hovoril že buď to je nejaká mentálna porucha alebo má svoj svet. Bolo na ňom vidieť že sa nechce s nikým baviť, tak som sa ho nič nepýtal. Zrazu len skríkol, doslova skríkol že ako sa mám. Tak som mu odvetil: „dobre sa mám pane“.. A znova si len niečo šomral popod nos. Takto to pokračovalo a keď sme prišli na miesto, tak len zodvihol hlavu a povedal mi aby som sa otočil a išiel naspäť tam, odkiaľ som ho zobral. Ja som sa už normálne tešil že vystúpi, pretože ma už z neho bolela hlava ale tak hovorím si že to teda zvládnem, tak som sa otočil a išli sme. Po minúte cesty znova len skríkol a povedal mi zasa inú adresu. Takto tie adresy celkom vystriedal a bola z toho celkom dobrá objednávka ale zato hlava tak unavená že som si hovoril že konečne. Zákazník zaplatil, vystúpil a postavil sa mi pred auto a ostal stáť. Tak som chvíľku čakal že či odíde ale vôbec sa mu nechcelo, nemal som ani kam vycúvať lebo som pred ten dom cúval už predtým. Tak som ešte chvíľku čakal a on stále neodchádzal, vystúpil som a opýtal sa ho že dokedy tam chce stáť a on mi odvetil že on tam už nieje, že to je len jeho telesná schránka.. No mal som dosť, hovorím si že mu zavolám asi nejakú odbornú pomoc že sa zbláznil alebo čo. Ani som nič nepovedal len som si siahol do vrecka pre mobil a on „nikam, nevolaj! ja som v poriadku“. No už mi vážne nebolo všetko jedno, tak mu hovorím že prosím Vás choďte nabok, ja chcem odísť a potom si tu robte čo chcete. On sa len usmial a povedal: „myslíte si že som blázon ale niesom“. Ja mu hovorím že pane popravde ani neviem čo si mám myslieť… Otočil som sa k autu a hneď naspäť že mu ešte poviem dovidenia a on tam už nebol. Naozaj neviem kam sa vyparil pretože otočiť hlavou trvá asi stotinu a bolo to dosť rozľahlé parkovisko a dost dlhá osvetlená ulica, domy boli takisto ďalej… No nevadí, opäť raz ďaľší zážitok na nezaplatenie.